O niekoľko sekúnd bude presne 10 hodín. Je 3. októbra 2004.

S očakávaním a vzrušením stojím pred hotelom Slovan v Košiciach na štarte svojho 1.maratónu v živote. Čaká ma neuveriteľných 42 km a 195 m. Dúfam, že to prežijem 🙂 A snáď môj 1.maratón nebude aj posledný 🙂 Veď ten bájny Grék Feidippides, ktorý ako prvý zabehol maratón fakt hneď po dobehnutí zomrel. Málo sa už vie o tom, že bol zranený. A ešte menej o tom, že 2 roky predtým než porazili Peržanov a zabehol z Maratónskeho poľa do Atén zvestovať víťazstvo, vyhral na starovekej olympiáde všetky bežecké disciplíny.

Kto som ja, že sa idem porovnávať s ním?

Trénoval som síce ako blázon. Už rok a pol behávam každý týždeň minimálne 1-2 krát 12 km. Behával som už v každom počasí. V daždi, lejaku, mraze i horúčavách. Našiel som krásu a záľubu v momentkách, ktoré by som ešte pred časom považoval za podivné. Už mi nevadila ani zima. Čo je v mojom prípade nezvyčajné. A to už snáď nie som ani ja. Mám rád totiž leto a horúčavy. Na počudovanie som prvýkrát v živote nebol v zime a ani celý tento rok chorý.

 Presne pred rokom som sa po dobehnutí svojho 1.polmaratónu v živote (v Košiciach za 1hod. 47 minút 19 sekúnd) rozhodol, že chcem zabehnúť aspoň raz v živote ozajstný celý maratón a prekonať sám seba. (Pošepol som to vtedy otcovi, s ktorým sme začali pred 10 rokmi behávať 12 km beh Devín-Bratislava. Beh mňa a otca viac zblížil, upevnil naše priateľstvo i našu životosprávu.)

Košický Medzinárodný maratón mieru je vôbec najstarší maratón v Európe! Behá sa od roku  1924. A je druhým najstarším na svete, hneď po bostonskom maratóne. Bežali tu už také esá ako olympijskí víťazi a fenomenálni bežci Argentínčan Juan Zabala a Etiópčan Abebe Bikila. Obaja zabehli traťové rekordy a na ich dobu výnimočné časy. Spropagovali tento nádherný, ale náročný šport a kráľovskú disciplínu atletiky vo svete a rovnako dali košickému maratónu punc svetovosti. V Košiciach má maratón tradíciu a vždy v októbri mesto ožije.

Posledné asi 3 mesiace som behával každý deň (s výnimkou asi 4 dní). Striedal som 10, 12, 15, 18, 20 a 21 km behy. Štyrikrát sa mi podarilo zabehnúť viac než 30 km (30, 30, 32 a 34 km). Za tie 3 mesiace som zabehol spolu asi 1 100 km. Každý týždeň približne 120 km. Drel som ako divý. Nikdy som toľko nebehal. Nikdy som nebehával také dlhé trate. Zatiaľ som však zabehol maximálne 34 km. Teda nie maratón. Spoznal som viac svoje telo, krásy vychádzajúceho a zapadajúceho slnka v Bratislave. Cestu z Palisád a od mosta SNP na Devín a späť už poznám takmer naspamäť. Naučil som sa vnímať malé krásy prírody a zvierat (živých i mŕtvych – život a smrť) na tejto trase. Neuveriteľné, čo človek postretne na tejto trase. Líška, psy, ježko, had, čajka, slimáky, vtáčiky, motýle. Rôzne farby, rôzne odtiene, rôzne zvuky, hluky, šum vetra. Cestu lemujú stromy a les blízko Dunaja a mŕtveho ramena Dunaja. Po ceste sú aj záhradky, nové rodinné domy zbohatlíkov. Spoznal som zopár nových ľudí (benzínpumpárov, majiteľa reštaurácie, majiteľku potravín, kde som pil vodu počas behov nad 12 km). Niekedy som vstával na štart behu (tréningu) už o 4 hodine ráno! Zažil som niekoľko zaujímavých, nečakaných i úsmevných minipríbehov a stretnutí. A aj malé tajomstvá nočnej Bratislavy. Milencov na nábreží. Študentov v noci. A možno aj odvrátenú stranu mesta. Viackrát som stretol na nábreží Dunaja aj svojich známych, či verejnosti známych ľudí, hercov, ktorí boli na prechádzkach.

Presne pred rokom som si kúpil za asi 1 600 korún botasky na behanie. Veľmi som sa z nich vytešoval. Behá sa mi v nich výborne. A určite rýchlejšie. Predtým som behal len v starých, ťažkých, ktoré neboli na behanie. Takéto dlhé behy sa nedajú behať v obuvi, ktorá nie je na dlhé behy. Aj keď prvý svoj polmaratón som pred rokom zabehol v tých starých.

Často som behal nalačno. Inak sa nedalo. Po behu a počas dňa som však jedol všetko. S výnimkou posledného týždňa. Dôležitý bol pitný režim. Ten som začal viac dodržiavať po komplexnej prehliadke u môjho lekára. Mal som všetky výsledky veľmi dobré. Zistil mi ale málo vody v organizme. O to viac som to dodržiaval kvôli týmto extrémnym záťažiam. Nielen po behu a pred behom, ale aj počas dňa som pil oveľa viac vody a minerálky. Dobré rady k tomu poskytla aj séria článkov k behu v českých Lidových novinách a rady k životospráve v SME. Keď som zabehol prvýkrát viac než 21 km, zjedol som po behu ešte v obchode skoro celú veľkú čokoládu hneď pri platení a doma potom pol chladničky. V príprave som schudol neskôr asi 7 kíl. Počas prípravy som si raz kúpil pivo. Ale keďže v rozpise tréningu som potom objavil, že nárok na jediné pivo mám až po 3 týždňoch prípravy, tak som sa naň asi 2 týždne túžobne pozeral. Vydržal som to a vypil som ho presne v ten deň ako to bolo v rozpise. Až si kámoši robili zo mňa srandu. Bral som to však športovo. Asi to bolo niekedy zábavné sledovať ma J Veľa rád k behaniu som si našiel cez internet. Najmä cez google, ale aj lidovky.cz .

Všetko ma to stálo veľa odriekania, sebadisciplíny. Aj bolesti. Neplakal som. Ale viackrát som v duchu stonal (aj veľmi) od bolesti. Najmä po rýchlych a dlhých behoch. Najmä v noci po takýchto behoch to bolelo. Bolo však aj veľa pekných aj nádherných chvíľ. Pôžitku z behu, voľnosti, slobody. Pocity šťastia (endorfín pri behu) i prekonávania vôle. Veľa som sa naučil. Snáď. Dnes asi ešte neviem, čo všetko.

Okrem iného mi beh pomohol prekonať aj stresové obdobie v práci.

Ako som neskôr zistil, posledných 9 týždňov som išiel omylom nie podľa rozpisu pre prvomaratóncov, ale pre takmer profesionálov. Atletický tréner (pán Štancel), na ktorého som náhodne natrafil (našiel som si ho cez internet) nechcel veriť, že som tie enormné tréningové dávky deň-čo deň zvládol. No, veď ho chápem. Boli dni, keď som skoro zomrel 🙂 Od únavy. Bolesti. Niekedy ma všetko bolelo. A niekedy to bolo zase v pohode a cítil som sa dobre. Rástla mi forma i sebavedomie.

Na maratón je vraj potrebné trénovať najmenej 18 týždňov intenzívne. Každý deň alebo takmer každý deň. Podľa niektorých minimálne rok. Niektorí mi vraveli, že budem rád, ak vôbec dobehnem. Ak ma to neklofne na 30.-tom alebo 35.-tom kilometri. ?

Teraz tu stojím na štarte. Som pomerne pokojný. Posledný týždeň predtým som bol aj dosť nervózny. Veľakrát som si dával otázky. Či to zvládnem? Či sa nevzdám? Dokážem to? Nie, nevzdám sa! V žiadnom prípade.

Posledný týždeň sa behá menej. Len po 2-3 km. Občas 5 alebo 10 km. Je to preto, aby si bežec nespálil pri dlhých tréningoch zásoby glykogénu (cukru). Látky, ktorá sa ukladá do svalov a je najdôležitejšia pre dlhé behy.  Tiež si telo musí pred náročným výkonom oddýchnuť. Prvé 3 dni posledného týždňa by mal maratónec jesť len alebo najmä len tuky a bielkoviny. A žiadne uhľohydráty. A naopak posledné 3 dni pred maratónom jesť len uhľohydráty (cestoviny, ryžu, zemiaky) a cukry (glykogén). Bez tukov, mäsa a bielkovín. V tele sa tak vymenia zásoby a v svaloch športovca sa vytvorí rezerva uhľohydrátov a cukrov (glykogénu). To sú látky, ktorých zásoba v tele umožňuje bežať extrémne dlhé vzdialenosti a veľmi dlho a rýchlo.

Tak poďme na to! Je asi 12 stupňov C. Ideálne počasie na maratón. Vo vrecku trenírok mám 21 tabletiek hroznového cukru, pár tabuliek horkej čokolády, soľ proti kŕčom, toaletný papier a vreckovku. Som krátko po rozcvičení. Lúčim sa a zdravím s bratom Ľubom, mojim otcom a Števom Ševčíkom – našim priateľom. Hecujeme sa navzájom. Všetci traja pobežia polmaratón (21,1 km). Ľubo a Števo po prvýkrát. Predieram sa ešte cez hradbu tiel viac dopredu. Mám na to nárok. Mám štartovné číslo 293. Štartuje asi 1 100 bežcov. Z toho 495 na maratón. Nie všetci dobehnú.

Zbadám Ďoďa Franka a Tóna Bosáka. Odkedy nebehá Peter Fedorčák sú to asi 2-ja najlepší maratónci z môjho rodného Prešova. Hoci už majú 47, resp. 54 rokov. Dvakrát som bol s nimi trénovať. Skoro som vypustil dušu. Vraveli, že išli stredným tempom… Ďoďo mi z času na čas za posledné mesiace (spolu s Tomom Nicholsonom a atletickým trénerom Štancelom) radil pred maratónom. Ďoďo mi oznamuje, že sa nemá dobre. Práve stratil prácu nie vlastnou vinou. Medzi bežcami zazriem pár sekúnd pred štartom Zuzku Nováčkovú. Usmejeme sa na seba. Ukazujem jej, že jej držím palce. Zuzka má 21 rokov. Trénuje v MAC Rača u Štancela. Tréningy mávajú v Bratislave na Interi. Vyhrala pred 2 rokmi polmaratón v Košiciach. Myslím, že za 1 hod. 26 min. Raz som s ňou trénoval (pred mesiacom) u Štancela. Urobil som si osobák na 5 km. 19 min. 18 sekúnd. Inak vraj aj ona si vtedy urobila osobák. Tak toto fakt nechápem. Ako je to možné. Ja som sa potom týždeň z toho spamätával 🙂 Všetko ma bolelo.

Okrem asi 4 tréningov som však väčšinou trénoval úplne sám. Osobák som si zabehol aj v polmaratóne v príprave na maratón. Koncom augusta som v 28 stupňovej horúčave! zabehol (úplne sám) 21,1 km za 1 hod. 28 min. 38 sek. Išiel som na doraz. Hneď po dobehnutí som sa pokúšal bežať pomaly klusom. Nešlo to. Týždeň som bol malátny a bolelo ma trocha aj ľavé koleno. Obával som sa potom, či vydrží. Asi 3 krát som zabehol polmaratón v čase okolo 1 hod 34 min. Po týchto behoch som nebol až taký zničený. Išlo to však postupne. Forma, väčšie vzdialenosti, lepšie časy.

Maratón je však niečo úplne iné než polmaratón. Nedá sa čas z polmaratónu vynásobiť dvomi. Jednak tým, že asi po 30. – 35. km začne v tele bežca dochádzať glykogén (cukor). Tam to veľa bežcov vzdá. Je to tzv. „stena“ („wall“). Tiež je tam veľa iných faktorov, problémov a otáznikov, ktoré po 21 km ale aj skôr môžu nastať. Únava, vyčerpanie, zranenie, bolesti, kĺby, svaly, dýchanie, pichanie v boku, dehydratácia, hnačka, počasie, psychika.

Stojím teda na štarte. Kontrolujem si šnúrky. Čip na meranie času. Je v šnúrkach. V duchu sa jednou vetou pomodlím. Atmosféra je elektrizujúca. Dá sa krájať. Výstrel! Štart! Ulice sú plné ľudí. Dav nažhavených bežcov sa mihá okolo mňa. Zdá sa mi, že to ide samo, a že sa veziem vo farebnom prúde. Bežím však aj ja. Vidím aj premiéra Dzurindu. Atmosféra je taká strhujúca, že neviem určiť, či nejdem príliš rýchlo. Len aby som neprepálil tempo a začiatok. Toľkokrát som si to vravel v príprave. Som však bezmocný. Inokedy to viem určiť intuitívne. Teraz nie. Atmosféra nepustí. Prechádzame v blízkosti nádhernej gotickej stavby Chrámu Sv. Alžbety. Bežíme ďalej.

Máme už za sebou 1.km. Na 2.km na Komenského ulici zahliadnem auto s časomierou. Míňam 2.km v čase 8 min. 50 sekúnd. Je to v priemere 1 km za 4 min. 25 sekúnd. Je to trochu rýchlejšie než som si naplánoval. Chcem ísť 1 km za cca 4 min. 40 sek. do  21.km. Potom sa uvidí. Podľa síl a ďalších okolností. Potom zrejme spomalím. Hlavné je dobre si rozložiť sily. A neunáhliť to. Dôležitá je sebadisciplína. A pitný režim. Musím piť každých 5 km. Asi 1 – 2 dcl vody. Prvý kilometer mám hrozne sucho v ústach. Je to asi po tom čaji od malej Emky. Asi bol presladený. Až neskôr zistím, že pred dlhým behom je zákaz piť sladké nápoje, lebo spôsobujú neželané efekty.

Na 2.km to odišlo samé. Spomaľujem tempo na asi 4:40 na 1 km. Kvôli rýchlejším prvým dvom km som sa viac spotil. Ale zatiaľ je to v norme. Kvôli davu bežcov ale nevidím kilometrovníky a tempo len odhadujem. Asi až od 4.-5. km ich vidím. Pole bežcov sa už trhá a som schopný si lepšie kontrolovať čas a tempo. Trať sa točí pod Pohradovou blízko Hornádu. Vychutnávam si atmosféru. Aj v týchto okrajových častiach Košíc sú diváci a ženú nás dopredu. Sedia aj pred rodinnými domami. Míňame prvú občerstvovaciu stanicu. Je na 5.km. Schmatnem pohár s vodou (asi bezbublinková minerálka) a pijem za behu. Z ničoho nič sa vedľa mňa vynorí chlapík s tričkom „Serbia and Montenegro“. Má asi 50 rokov. Pýtam sa: „Iz Beogradu?“ Prikyvuje. Vidím, že viac nedokáže povedať. Dychčí. Za chrbtom nechávame Hotel Hutník. Opäť viac ľudí. Všemožne nás posúvajú dopredu. Povzbudzujú fantasticky. Na 2.občerstvovačke na 7,5.km ho miernym spomalením počkám. Ideme plece pri pleci. Bežíme spolu asi 4 km. Neskôr sa jeden druhému stratíme. Ide sa mi zatiaľ dobre. Ideme mierne dole kopcom v mŕtvom ramene starého Hornádu. Dnes je to štvorprúdovka. Z nadchodov nad nami mávajú ľudia. Hecujú nás.

Prichádzam na km 8,5 pri Jakabovom paláci. Na moste nad nami by mal byť niekto z našich. Vybočujem mierne doľava, aby ma skôr zbadali. Mám ružové tričko. Ľahšie sa to hľadá. Mám na ňom napísané Ján 3,16. Vpredu rybičku. V diaľke spoznávam Olinu – Ľubovu manželku. Máva mi a kričí na mňa. Ukazuje malej Emke kde som. Odmávam im. Idem stále podľa plánu. Som už takmer 42 minút na trati. Vychádzame z koryta. Míňam ľudí, ktorých poznám. Sú v dave divákov. Nevidia ma. Bežíme cez sídlisko Juh blízko centra. Každý kilometer sa mení charakter a architektúra mesta. Striedajú sa krajšie a menej pekné štvrte. Pribúda a ubúda zelene. Malé, usmievavé, zlaté čokoládové cigánčatká nám v rýchlosti podávajú ruky. Zjavne ich to baví. Mávaním rukou im vraciam energiu, ktorú mi dávajú. Telo zatiaľ funguje dobre.

Pocítil som zatiaľ len bolesť na ľavom chodidle – priehlavok pri šnúrkach. S pribúdajúcimi km to mizne. Neviem, či to odišlo, alebo len necítim bolesť. Ľavé koleno zatiaľ drží. To je super. Občas sa len ozve nejaký sval alebo kĺb. Ale len na chvíľku. Je to výborné. Zatiaľ všetko klape v zásade v poriadku. Stieram si rukami pot z tváre. Svieti slnko. Je asi 15 stupňov C. Ten pot je však viac z výkonu a behu než zo slnka. Ďalšia občerstvovačka. Opäť pijem za behu. Stále viac cítim pichanie v boku. Zdá sa mi, že je to z toho, že pijem v behu. Nie som si istý, či je to kvôli tomu. Zatiaľ to nie je také vážne. Na rozdiel od prvých 5 km ma už nikto nepredbieha. Viem teda, že už som v skupine, ktorá beží zhruba mojim tempom.

Prechádzame jednou z najjužnejších častí trate. Otáčame sa a smerujeme popri električkovej trati po Južnej triede k Námestiu Osloboditeľov a k centru mesta. Všade je veľa ľudí. Takmer všetci povzbudzujú. Mnohí svojich blízkych alebo kolegov. Vtedy povzbudzovanie naberá plné obrátky a fantastické emócie. Mávam mnohým divákom. Vraciam aj im, čo mi dávajú. Minuli sme už mníšky, starenky, deti, samotárov i rodiny. Sme asi na 11.km. Cez električkovú trať vidím bežcov, ktorí už bežia opačným smerom a sú už na 13.km. Zazriem Zuzku Nováčkovú. Nevidí ma. Zazdalo sa mi, že minimálne 1 žena je v poli pred ňou. Neviem však, či to bola polmaratónka ako ona alebo maratónka. Držím jej palce. Vidím na jej tvári, že ide na maximum a má toho dosť. (Neskôr sa dozviem, že si urobila osobák.

Výrazné zlepšenie. 1 hod.23 min.53 sek. Stačilo to však tento rok len na 3. miesto v polmaratóne žien.) Blížim sa k hotelu Centrum. Tu niekde by mali byť moji blízki. Hľadám ich pohľadom. Nikde ich nevidím. Bežím ďalej. Organizátori kontrolujú zapisovaním štartové čísla a regulérnosť maratónu. Jeden z nich nás perfektne povzbudzuje a hecuje. Zatáčam k hotelu Slovan. V dave zbadám mamu Peťa Vargu (spolužiaka zo strednej). Kývnem rukou. Hoci pozerá inam, zázračne sa otáča v poslednej chvíli. Zbadá ma. Kričí na mňa, temperamentne gestikuluje a posúva ma ďalej. Míňam hotel Slovan a sú tu jedni z najlepších divákov. Ženú nás ako môžu dopredu. Pri Dargove už z diaľky vidím svojich blízkych. Povzbudzujú ma. Hneď ožijem. Mávam im. Niečo sa ma pýtajú. Veľmi nevnímam. Asi, či nechcem piť. Naznačujem, že nie.

Je tam aj mama? Kričí na mňa a povzbudzuje ma. Je s ňou asi aj malý Samko. Zatáčame zo Štúrovej cez uličku smerom k Južnej triede. Beriem si vodu na občerstvovačke a v zlomku sekundy rozoznávam môjho starého dobrého kamaráta z konfirmácie a evanjelickej mládeže z Prešova Maťa Ištvána. Nevideli sme sa asi 3 roky. Býva teraz v Košiciach. Keď ma zbadá, zvrtne sa a usmeje a kričí na mňa. Emócie sú vybičované. Posúva ma ku km 13. V duchu mu ďakujem. Opäť smerujeme južne. Teraz som ja na 13.km a cez električkovú trať vidím tých, ktorí sú asi na 11.km. Zbadám svojho brácha Ľuba. Zvolám z plných síl na neho. Hneď ma zbadá. Vyzerá navonok pomerne v pohode. Ale asi to nie je pre neho ľahké. Beží to po prvýkrát. Rozhodol sa asi pred rokom, že to skúsi. Keď videl mňa a otca bežať polmaratón. Veľmi mu držím palce. Má 3 malé deti a trénoval pomenej. Niekedy vstával aj o 5-tej hod. ráno. Popri jeho náročnej a manuálne práci. Najviac zatiaľ zabehol v tréningu 15 km. Kričím na neho z plných síl: „Ľubo, ideš! Výborne! Ideš! Nevzdáš to! Nevzdáš to! Vydrž!“ Vedľa neho beží skupinka Maďarov s maďarskou zástavou. Sú šťastní, že bežia spolu a majú z behu radosť. Neďaleko za nimi ďalšia skupinka. Zdá sa mi, že pre zmenu s rakúskou alebo lotyšskou zástavou. Nevidím to dobre.

Asi o 9 minút dôjde Ľubo na 12,5.km a s kamennou, pokojnou tvárou lakonicky zakričí na rodinu a mamu pri Dargove pamätnú vetu – sťa Gaius Iulius Cesar: „Som v koncoch!“ ? Napriek tomu, že navonok vraj vyzeral v pohode. (Z tejto vety sa neskôr s rodinou a Števom smejeme takmer celú cestu vo vlaku do Bratislavy.) Človek to však (plne) pochopí, len keď si to sám skúsi. Som zvedavý, či  Ľubo prekoná sám seba a pokorí polmaratón.

Bežím teda ďalej. Som na 14.-15.km. Dýcham dobre. Nejdem naplno. A to je dobre. Idem na aeróbne dýchanie a telo mi teda stíha okysličovať svaly. Dýchanie narušujem len občasným odpľutím a utieraním. Prípadne pitím na občerstvovačkách. Zopár bežcov okolo mňa ide zjavne nad svoje možnosti a nestačia s dychom. Idú na tzv. anaeróbne dýchanie. Je to vtedy, ak bežíte nad svoje možnosti a tak rýchlo, že je váš tep nad 154 úderov za minútu. Telo nestíha okysličovať svaly. Bežec ide na tzv. kyslíkový dlh. Je to vtedy, ak nie je schopný počas behu rozprávať. Z toho býva potom svalovka. Takých  neskôr míňam, lebo museli zastať a nevládzu. Idú krokom. Možno niektorí z nich museli aj vzdať. Niektorým sa to ešte podarí rozbehnúť.

Zaujímavé je tiež sledovať rôzne štýly behu. Od  nádherných atletických štýlov až po drobčenie, ťarbanie, tackanie a iné. Zatáčame na Rastislavovu ulicu k starej nemocnici. Vynárajú sa mi spomienky na mladosť v tomto meste. Počasie je stále veľmi dobré. Nie je veľmi teplo. Svieti slnko alebo je chvíľami pod mrakom. Míňame reštauráciu, ktorej štamgasti sedia za stolmi takmer na trati. Vyzerá to ako občerstvovačka, ale s pivom. Zjavne sú to recesisti. Povzbudzujú nás. Zdá sa mi, že jeden maratónec si naozaj berie pivo. Prichádzame k naozajstnej občerstvovačke. Je tu minerálka v pollitrovej fľaši. To mi vyhovuje viac pri pití počas behu než plastové poháre. Nejako sa mi zle pije. Na niektorých občerstvovačkách si lejem vodu na ruku a dávam si ju na čelo, tvár, krk. Idem stále v tempe, ktoré som si naplánoval. 1 km za 4 min. 40 sek. Strácam možno len minútu v celkovom medzičase.

Pri občerstvovačke zbadám Maťa Vrlíka s Dankou zo SEMu. Kývam im a kričím na nich. Sú prekvapení. Kričia na mňa. Smerujeme okolo Metropolky a popri Dome Umenia cez Moyzesku priamo na sever. Na úrovni hlavnej pošty vidím z diaľky Voloďa Vargoviča. V pestrofarebnom rozťahanom, vinúcom sa hade za mnou sú stovky bežcov. Odhadujem, že asi väčšia polovica. Voloď ma napriek tomu zbadá z diaľky a fotí ma. Má môj nový digitálny foťák, ktorý som si kúpil pred týždňom za moju výhru z vedomostnej súťaže „Riskuj“ z JOJ-ky. Voloď ma fotí aj z bližšia. Povzbudzujú ma spolu s Dadou. A vidím pri nich aj Maroša. Som rád, že ma prišiel povzbudiť aj on. Mávam im. Dada sa ma pýta, či nechcem studený čaj. Snaží sa mi ho podať. Naznačujem jej , že nie. Pil som pred chvíľou a nie som schopný v tejto chvíli piť.

Míňam 16,5. km Bežím už asi 3 km spolu s mladou babou. Je asi v mojom veku. Má asi 30 rokov. Je to blondínka s vrkočom. Vyzerá na športovkyňu. Celý čas si nesie vlastný nápoj. Vyzerá, že ide na hranici svojich možností. Maká. Dychčí. Drží sa ma opticky. S malými výnimkami bežíme spolu až po 21.km. Neviem určiť, či beží polmaratón alebo maratón. Nevidím jej na štartovné číslo. Podľa červenej značky by som to rozoznal. Nevidím. Tipujem polmaratón. Opúšťame Moyzesku a ideme k Amfiku. Tu sme ako študenti zažili s Milošom Lukačkom, Rasťom Galom, Aďom Vojtkom, Vašom Fignárom veľa zážitkov. Znova občerstvovačka. Asi pijem počas behu. Nepamätám si presne. Začína ma stále viac pichať v boku. Zdá sa mi stále viac, že by to mohlo byť z toho, že pijem počas behu. Nie som si istý a neviem, čo mám urobiť.

Už myslím na to, aby som si na 20. km a neskôr začal dávkovať hroznový cukor. Potom začne glykogén (cukor) v svaloch dochádzať a najmä po 30. – 35. km sa priblíži „stena“ („wall“) – postrach a rešpekt vyvolávajúci pojem u maratóncov. Nie všetci prejdú cez „stenu“. Mnohí to tam vzdajú. Tam nastáva povestná kríza a v tom je ten povestný rozdiel maratónu oproti polmaratónu i iným behom. Dochádzajú sily a energetické zásoby sa vyčerpali. Telo vraj potom ide už len na tuky z tkaniva, keď už predtým vyčerpalo tuky v žalúdku a neskôr cukor (glykogén) zo svalov. Ďalej sa už dá ísť len silou vôle. Je to zápas fyzický ale najmä psychický. Hlava je vraj jediný orgán, ktorý ide len na cukor (glykogén). Nedostatok glykogénu vo svaloch je preto potrebné doplniť do krvi rýchlo vstrebateľnými vecami obsahujúcimi jednoduchý, nekomplikovaný cukor. Najlepší je hroznový cukor. Ani to však nemusí pomôcť. Maratónsky beh je taký náročný a nevypočítateľný, že ani najväčší profíci nikdy nevedia, či vôbec dobehnú a v akom vôbec čase (viď napr. fenomenálna Paula Radcliffová vzdala na 37. km na OH v Aténach 2004.)

 Toto všetko ma ešte len čaká. Neviem však ako a kedy.

Som na asi 18.-19.km, zatáčame z Watsonovej na Komenského. Tu by mohla byť moja skvelá SŠ profesorka pani Elena Vulganová s manželom. Nevidím ich. Bežíme po Komenského smerom  na juh do centra mesta. Nenormálne ma začína pichať v boku. Dokonca z oboch strán. Neprestáva to. Je to veľmi nepríjemné. Spomaľujem len veľmi mierne. Vôbec však nechápem, čo to má znamenať a ako mám na toto zareagovať. Zastať nechcem. Ani vzdať sa nechcem. Vôbec tomu nerozumiem.

V tréningoch som zabehol polmaratón alebo 20 km najmenej 8-krát. Viackrát polmaratón okolo 1 hod. 34 min. Ani raz však toto. Blížime sa k centru. Pribúda divákov. Skvele povzbudzujú. Atmosféra je elektrizujúca. V tejto fáze si ju však nemôžem vychutnať naplno, lebo moje zmysly sa sústreďujú na problém, ktorý sa mi na trati vyskytol. Zvažujem možnosti, čo urobím. Popritom po prvýkrát do seba ládujem (do krvi rýchlo vstrebateľný) hroznový cukor a prvý a predposlednýkrát aj horkú čokoládu. Medzitým zahliadnem Ďoďa Franka. Stretávame sa asi na mojom 20.km. On je na 22,5.km. Kričím na neho. Spozoruje ma. Povzbudzujem ho. Zdá sa mi, že sa trápi. Maká. Bol niekoľko dní pred maratónom chorý.

Som už takmer na 100 % presvedčený, že pichanie v boku mám z pitia vody počas behu. Teraz už však nezmením to, čo sa už stalo. Vnútorne sa rozhodujem, že na ďalších občerstvovačkách vždy zastanem na pár sekúnd a napijem sa. Zastal by som aj teraz, aspoň vydýchať sa, ale to predsa týmto skvelým košickým divákom nemôžem urobiť. Bola by to aj hanba. Aspoň si to myslím. Azda trochu aj z ješitnosti som sa rozhodol, že ak to neprestane, tak zastavím na 5 – 10 sekúnd, až keď opustíme vnútorné centrum. V duchu sa len modlím, aby sa to nezhoršilo, alebo aby mi niečo neprasklo v tele. Ideme po hlavnej košickej ulici smerom na juh. Počujem mestský rozhlas.

Úchytkom zachytávam, že vedú Keňania a bežia na traťový rekord. Som na obrátke (21,0975 km). Myslím, že hrá kapela a zbežne sa mi zdá, že mám čas 1 hod. 40 minút. Prežívam, napriek bolesti a otáznikom, pozitívne vzrušenie a očakávanie. Je to výborné. Len vydržať. A len prečkať túto krízu. Musí to raz skončiť. Cítim, že spomaľujem. Telo a psychika prežívajú určitú obavu, aby som to nemusel vzdať. Nie, nechcem sa vzdať! Musím prežiť aj túto krízu. Hneď za obrátkou, asi po 100 – 200 m mi kývajú moji blízki. Niečo podávajú, ale celé je to ako v sne. Asi banán a čokoládu. Kývam, že nechcem. A vravím im, že čokoládu ešte mám. Mávam im. Teším sa, že tu sú, a že ma povzbudzujú. Veľmi mi to pomáha. Pýtajú sa ma ako mi je a ako to ide. Zahmlievam ?, stihnem povedať, že je to o.k., ale pichá ma v boku. Viem však svoje. Pýtam sa ešte vzďaľujúc sa, či dobehli všetci z rodiny s malým Bubom minimaratón. Veľmi ma poteší odpoveď, že áno. Trápim sa s tým bokom. Je to hrozný pocit.

Som asi na 22.km, keď počujem v rozhlase, že premiér Dzurinda je práve na obrátke. Až v tejto chvíli zisťujem, že je na trati za mnou. Tento mestský rozhlas je skvelá vec na trati. Síl mám stále dosť, ale to pichanie v boku nie a nie prestať. Asi až na 24.km pri rohu Watsonovej a Komenského zastavujem na asi 5 – 10 sekúnd a zhlboka dýcham. Hneď pokračujem. Asi na 25.km pichanie postupne prestáva a pomaly sa to stráca. Beží sa mi celkom fajn. Sily ubúdajú, ale mám ich stále dosť a psychicky idem opäť hore. Veľmi hore. Cítim, že som prekonal možno najvážnejšiu krízu na trati. Pijem opäť vždy po cca 5 km, ale už len tak, že zastanem na pár sekúnd. Osviežim sa vždy vodou na tvári. Vypijem 1-2 dc vody a bežím ďalej. Ľudia neprestávajú povzbudzovať. Pribúda bežcov, ktorí zastavujú alebo majú problémy z rôznych dôvodov. Niektorí sa z toho dostávajú po chvíli. Hroznový cukor do seba ládujem každých 5 km po 20.-tom km. Vždy 3 tabletky. V tejto fáze sa mi beží veľmi dobre. Idem aj dostatočne rýchlo. Viem, že je to trocha pomalšie ako 1.polovica, ale začínam viac ja predbiehať bežcov než oni mňa. Psychike to veľmi pomáha. Cítim, že idem rovnomerne a nohy šľapú výborne. Telo však dostáva poriadne zabrať. Nemám už síce v nohách a tele citlivosť ako prvé kilometre, ale ide to zatiaľ veľmi dobre.

Za sebou už mám 26.-28.km. Človek však v tejto fáze asi vníma menej a prah citlivosti je asi iný. Bežím už väčšinou sám. Ak s niekým, tak len krátko. Povzbudzuje ma, že okolo mňa sú väčšinou bežci, ktorí majú na tričku napísané Marathon Club. Vôbec mi nevadí, že niektorí sú starší než ja. Sám pre seba si v duchu hovorím, že som v dobrej spoločnosti. Neprestávam mávať ľuďom. Menej však než v 1.polovici. Veľmi mnohí mi na pozdrav odpovedajú a vtedy začínajú povzbudzovať viac a hecovať ma. Stretávam rôzne typy ľudí. Medzi divákmi. I bežcami. Tlieskajú nám. Je to výborný pocit. Som dosť príjemne prekvapený, že koleno i svaly sú v pohode. Veľa divákov je na Námestí Maratónu mieru smerom k hotelu Hutník. Bežíme opäť v koryte.

Míňam 29,5.km pri Jakabovom paláci. Hovorím si: „Máš 2/3 za sebou.“ Je to dobré. Povzbudzujem sa v duchu. Pri Jakabovom paláci však na moste nad nami nevidím nikoho z našich. Prechádzam okolo občerstvovačky. Vraciam sa asi z 5m za ňou opäť k nej a jem citrón. Pokračujem ďalej. Viem, že idem trocha pomalšie než 1.polovicu, a tiež že strácam sekundy na občerstvovačkách, ale psychicky som v pohode a v duchu si hovorím, že by to bolo fantastické a výborné, ak by som dobehol a zhruba odhadujem, že by som mohol dobehnúť v čase niečo medzi 3 hod. 25 min. – 3 hod. 30 min. Ak sa nič vážne nestane. Viem však, že to najťažšie mám práve teraz pred sebou.

Som asi na 30.km a blíži sa povestná „stena“ („wall“).

Glykogén v tele pomaly dochádza. Zatiaľ to vôbec viditeľne necítim. Pripravujem sa na to, že to môže kedykoľvek teraz prísť. Dôležitá je psychika. Nesmiem sa zlomiť. Cítim, že telo je vyčerpané, ale zatiaľ šľape ako hodinky. Ticho sa vnútorne teším. Bežím už viac než 2 hodiny a 20 minút. Víťazi sú už asi v cieli. Ktovie kto vyhral. Keňania? Poliak? V duchu rozmýšľam, kde sú na trati tých, čo poznám? Bežím po Južnej triede smerom do centra. Stále idem v pohode. Už sa nesnažím zrýchľovať, ale držať toto tempo. Nechcem preceniť svoje možnosti. A veľmi silne sa vnútorne kontrolujem. Držím sebadisciplínu. Nie je to ľahké. Lebo hlava vie, že môžem ísť teoreticky rýchlejšie. Len sa nedať opiť rožkom. Musím byť trpezlivý a čakať. Zdá sa mi, že trocha ubudlo divákov. Stále je ich však dosť. Povzbudzujú ma. Sú naozaj fantastickí. Niektorých už stretávam druhýkrát (keďže bežíme pri maratóne dvakrát mestský okruh). Zdá sa mi, že sa s niektorými už poznáme. Pred behom som váhal, či budem piť aj energetické nápoje (ionty). Teraz som už rozhodnutý, že nie. Najmä preto, že nie som na to zvyknutý. A neviem, či by mi pomohli. V maratóne sa neodporúča experimentovať s tým, čo bežec ešte neskúsil. Iné nápoje. Nové botasky. Nové ponožky. (Mužom sa odporúča dať si plajster cez bradavky, pretože, spotené tričko po 20 km je ťažšie a trie o mužské bradavky takým spôsobom, že je to skutočne na nevydržanie a na hranici bolesti.) To všetko môže bežca zastaviť.

Sme na 33.km. Opäť ten skvelý usporiadateľ. Prechádzam popri Dargove. Je tu zopár mojich blízkych. Vidím ich ako vo sne a hmle. Núkajú mi banán, minerálku. Môj pohľad je zahmlený, celé je to ako vo filme. Nič nechcem. Ťarbavo mávam. Kričím, že som o.k., a že nech držia palce. Je tam aj Zuzka, Dada, Olina a ďalší. Aj oni ma povzbudzujú. Stáčame sa zo Štúrovej na juh. Zastavujem na občerstvovačke pri malom dievčatku, ktoré mi podáva vodu. Pijem.

Dobieham na 34.km a v duchu si hovorím: „Nikdy v živote si Duški nezabehol viac než 34 km. Ideš do neznámych vôd ako dávni moreplavci, hrdinovia tvojho detstva. Nevieš, čo ťa čaká, ale si plný očakávania a nech to skončí akokoľvek, čaká ťa dobrodružstvo a neznáme, exotické diaľavy.“ Silu mi dodávajú aj slová, ktoré pri rozhovoroch pred časom vyslovili Dada Remiášová i Stano Gurka. Vydávam sa za hranice svojich možností. Som unavený, ale psychicky som o.k. a v zásade pri zmysloch. Vnútorne sa teším a som odhodlaný na všetko. Idem na to. Chcem to dokázať! A nechcem sa vzdať.

Blížim sa k 35.km a zatiaľ sa ako keby nič nedeje. Ani s telom. Ani s hlavou. Okolo 36.km prichádza úplne znenazdajky niečo úplne zvláštne. Zdá sa mi, že to nie je „stena“, pretože mám stále relatívne dostatok síl. Na druhej strane viem, že nie som schopný momentálne bežať rýchlejšie než bežím. Neviem však, či to je „stena“, pretože som to nikdy nezažil. To zvláštne, čo sa stalo, bola ako keby náhla zmena vo svaloch. Hrozne oťaželi. Stehná, lýtka i ostatné svaly a to spôsobom a vo forme aký som ešte nikdy, ani pri behu, nezažil. Tiež cítim, že rapídne, nenormálnym spôsobom idem dole so silami. Vnútorne však nejako cítim, že som si na celej trati dobre rozložil sily a dôjdem zotrvačnosťou a silou vôle do cieľa. Odrátavam si v duchu koľko už iba kilometrov mi zostáva do cieľa. Nesmiem zastať! Posledné km sú naozaj veľmi ťažké. Mám ešte určité sily. Ale cítim, že som veľmi blízko toho, aby som mlel z posledného. A premietam si v hlave ako dobre som urobil, že som nikde na trati ani na chvíľku nejako príliš neprecenil svoje sily a schopnosti. Hoci ma to viackrát z rôznych dôvodov veľmi lákalo. Jasne vidím, že v tejto fáze by sa mi to vrátilo škaredým spôsobom. Menej už vnímam divákov. Ale stále som pomerne dobre pri zmysloch. Nikto z divákov nechápe, čo sa presne odohráva vo vašom vnútri. Dobre dýcham. Ale trošičku začínam dychčať. Na 36,5. km sú moji blízki. Opäť ma povzbudzujú a dodávajú prepotrebnú psychickú energiu a podporu.

Míňam 37,5.km. Zdalo sa mi, že tam bol Voloď s Dadou. Nie som si istý. Sme na Moyzeske, blízko hlavnej pošty. Nejakí Poliaci povzbudzujú vehementne svojho príbuzného: „Jerzy! Jerzy!“ Podobne nejaká košická rodina s deťmi svojho ocka. Zastavuje na chvíľu pri nich. Pije nejakú vodu od syna a ide ďalej. Míňame amfik a občerstvovačku. Medzi nami bežcami sa z ničoho nič objavuje postihnutý chlapík s barlami a tvári sa, že beží s nami. Chvíľu absolútne nechápem. Viem, že to nie sú halucinácie. Nechápem však odkiaľ sa vzal a a kam smeruje. Predbieham ho. A nechávam ho za sebou. Aj s tým nevypovedaným, ako sa tam dostal a kam išiel. Idem po Watsonovej.

Sme asi na 39.km. Vo svaloch a v tele mám konštantne ten istý pocit ako od 36.km. Bežím však s tým. Dávam si poslednú dávku hroznového cukru. Zatáčame na Komenského ulicu. Pohľadom hľadám Vulganovcov. Nikde ich tu nevidím.

Začínam sa blížiť k 40.km. Hovorím si v duchu: „Už len necelé 3 km. Vydrž!“ Diváci, ktorých míňam začínajú kričať a povzbudzujú tých, čo zrýchľujú. Obzerám sa. Nevidím dobre. Zdá sa mi, že ma dobieha jedna skupinka bežcov, ktorá žne veľké ovácie. Je to asi 200 metrov za mnou. Cítim, že sa doťahujú pomaličky na mňa. Zdá sa mi, že ľudia si volajú mobilmi a podávajú si správy. V tomto momente opäť mierne zrýchľujem.

Míňam 40.km. Davy ľudí. Povzbudzujú ako diví. Hecujú. Je to fantastické. Nádherný zážitok. Prežívam nádherné pocity. Stíham vnímať len niečo. Som pri zmysloch. Začínam si pomaly veriť, že to dokážem. Križujeme Námestie Maratónu mieru. Hrá nejaká hudba. Atmosféra a vzrušenie sú ako elektrický výboj a fascinujúce. Vbieham na Hlavnú ulicu. Núkajú mi vodu. Odmietam. Nestrácam čas. Ešte viac zrýchľujem. Podľa skandovania divákov pri Tescu viem, že skupina bežcov, ktorá sa na mňa doťahuje, je mi veľmi tesne v pätách. Zrejme sú v nej nejakí verejnosti známi ľudia. Neviem koľko to je, ale sú to snáď len malé desiatky metrov. Možno menej. Neobzerám sa. Hlavná ulica je preplnená divákmi. Bežím pomerne rýchlo. Rovnomerne. Ľudia sú fantastickí. Kričia a povzbudzujú. Pri divadle vybieha z davu človek a reve na mňa: „Dušan!!! Ideš!!!“ Spoznávam Števa Ševčíka. Predral sa pomedzi ľudí a beží popri mne. Úžasne mi to pomáha. Zmobilizuje ma to tak, že idem na doraz. Zrýchľujem ešte viac. Števo beží popri mne, kričí na mňa a neustále ma nenormálne povzbudzuje. Uteká veľmi rýchlo. A ja s ním. Veľmi mi to pomáha. Neuveriteľne. Míňame Dóm. Sv. Alžbety a dostávame sa do cieľovej rovinky. Števo odbočuje medzi divákov.

Prefrčali sme cez 42.km. Posledných asi 100 metrov ma dobehla skupina bežcov, ktorá mi bola posledné km v pätách. Oni aj ja takmer šprintujeme, čo nám sily stačia. Idem úplne na doraz. Žmýkam zo seba posledné zvyšky síl. Vôbec neviem kde sa vo mne vzali. Sme v cieli zhruba v tej istej sekunde. Asi dvíham ruky. Pravú ruku? Som však nesmierne spokojný a šťastný. Dokázal som to! Zabehol som 1.-krát v živote maratón. Prežívam nádherné pocity, eufóriu. V zlomku sekundy. Som šťastný a spokojný. A vďačný priateľom, rodine za pomoc a povzbudenia.

Mám za sebou  42 km 195 m. Som úplne vyčerpaný. Hneď ma chytá niekto z mojich blízkych. Čakali ma hneď blízko za cieľovou čiarou. Objímajú ma a podopierajú. Chvíľočku nevnímam všetko. Je tam asi Ľubo, oco, Števo Ševčík, 8-ročný Ľubko (Bubo) – bratov syn. Je tam viac mojich blízkych priateľov. Pokúšali sa ma odfotiť v cieli. Dobehli sme však tak rýchlo (aj oproti iným dobiehajúcim maratóncom), že to nestihli. Vravím, že to nevadí. Sme všetci šťastní. Objímame sa navzájom všetci. Pri dobiehaní do cieľa ma vraj v diaľke prvý zbadal malý Bubo. Snáď je to symbolické. (O 12 rokov na to, sa Bubo stane v roku 2016 majstrom sveta v hokejbale juniorov za Slovensko a otočí a rozhodne finálový zápas s Kanadou.)

Dozvedám sa, že sme dobehli všetci. Aj Ľubo. Som veľmi rád. A šťastný. Prajem to všetkým. Ale najmä Ľubovi. Oco a Števo zabehli veľmi dobré časy (1:48 a 1:52) na polmaratón a amatérskych bežcov. Objíma ma aj Peťo Varga. Je tento rok usporiadateľ. Hovorí niečo v zmysle, že som bol perfektný, a že ma obdivuje a uznáva. Peťo zabehol minulý rok polmaratón. A rok by chcel pokoriť maratón. Usporiadatelia mi na krk dávajú medailu. Dostane ju každý, kto zabehne maratón alebo polmaratón. Vidím aj Kamilu. Objímam ju. Na chvíľu sa objaví Ďoďo Franko. Gratuluje mi. Povzbudzuje ma a vraví, že mi veril, že to dokážem. Ľubo, oco a Števo a ďalší ma podopierajú a vedú ďalej od cieľovej pásky. Som vyčerpaný. Podlamujú sa mi nohy. Hovoria mi, čo mám urobiť. Robím to. Sadnem si. Pýtajú sa ma, či chcem piť. Prikyvujem, že áno. Exujem postupne asi 3-4 čaje. Jem banán. Sú tam aj Ľubove deti: Ľubko, Samko, Emka. Zvedavo na mňa pozerajú ako deti na cudzinca v exotickej krajine. Teším sa, že sú tu aj oni, a že sme tu celá rodina spolu. Je tu aj Voloď s Dadou. Všetci mi gratulujú. Je tam aj mama. Objímame sa. Viem, ako nám všetkým fandila.

Objímame sa všetci. Tešíme sa spolu. Gratulujem aj ja im. A teším sa z ich úspechu. Ľubo, prekonal sám seba a dokázal to. Oco a Števo trénovali viac a dosiahli pekný úspech. V otcovom veku behá v Prešove málokto takýto čas. Obdivujem ho. Viacerí z našej rodiny zabehli tiež minimaratón (4,2 km) a majú z toho viaceré fajn zážitky. Skúšam vstávať. Sám to nedokážem. Pomáhajú mi. Nohy dosť bolia. Nedokážem normálne chodiť. (Neskôr mi musia pomáhať po schodoch. Sám to nezvládam. Zisťujem ako to bude, keď budem mať 70 rokov J Ak sa toho dožijem.) Dochádza mi, že to, čo sa stalo na 36.km bola „stena“ („wall“). Našťastie nepokorila ona mňa, ale zázračne ja ju. To je skvelé.

Podarilo sa to!  Všetci hovoria, že som zabehol výborný čas. 3 hodiny 28 minút 14 sekúnd. Je to vraj veľmi dobrý čas na maratón po prvýkrát. Polmaratón som dnes urobil dokonca za 1 hodinu 39 minút 18 sekúnd. Ako som neskôr zistil. Dobehol som na 210.-tom mieste zo 495-tich maratóncov. Výborné. Fotíme sa. Neskôr zistím, že som sa stal aj slávnym. V športových televíznych novinách na Markíze ma vidno ako do cieľa dobieham približne v čase ako verejnosti niekoľko známych osobností. Pripadám si ako Forrest Gump. ? A som šťastný. Ľubo dobehol polmaratón tesne za víťazom maratónu Poliakom Adamom Dobrzynskim (ktorý zabehol traťový rekord) a zožal tiež, tak trochu, aj jeho slávu a povzbudzovanie, výnimočnú atmosféru.

 Je to super a krása zažiť to všetko. A najmä keď máte rodinu a priateľov, s ktorými si to môžete vychutnať.

 Čítal som, že „…človek nemôže vystihnúť všetko dianie, ktoré sa odohráva pod slnkom. Aj keby sa človek akokoľvek namáhal pátrať, nikdy ho nevystihne. Aj keď si múdry myslí, že ho pozná, nemôže ho vystihnúť.“

 Moji priatelia, rodina mi celý ten čas v príprave i pri maratóne držali palce, podporovali ma. Boli trpezliví pri tejto mojej novej zvláštnej obsesii. Občas im to už asi liezlo na nervy. Párkrát sme sa aj pohádali. A ani sa nečudujem. Žiadalo si to všetko čas a podporu. Bez ich pomoci by som to nedokázal.

Som šťastný. V roku 1904 by som na letných olympijských hrách v americkom St. Louis s týmto časom vyhral zlatú olympijskú medailu v maratóne.

Človek dokáže veľa. Prekonať sám seba. Vydať zo seba všetky svoje sily. Pozrieť sa na svet inými očami. Napríklad očami zo 42. km.

Každý z nás môže vyhrať tú svoju zlatú medailu. Nemusí to byť v behu alebo športe. Chce to len rozhodnutie, trpezlivosť a ísť za svojim cieľom.

Každý z nás si môže vyplniť svoj vlastný slovenský sen.

Dušan Šándor

V Bratislave, 10. októbra, Anno Domini 2004